Kapela vznikla v zložení: Mark Burgess - basa, spev; Reg Smithies - gitara; Dave Fielding - gitara; John Lever - bicie. Už roku 1982 podpisujú zmluvu s Epic Records a vydávajú prvý singel "In Shreds" a EP "Nostalgia". Onedlho však prechádzajú k inému vydavateľovi, Statik Records, kde vydávajú svoj debutový a ospevovaný album "Script of the Bridge". Ten sa do dejín post-punku zapísal svojím špecifickým zvukom zachádzajúcim až do zasneného dream popu, kombinujúcim psychedelické gitary The Cure s mechanickými bicími na štýl Joy Division. Kapela si týmto pozitívne prijímaným album hneď na začiatku nasadila vysokú latku, avšak roku 1985 prichádza s druhým albumom "What Does Anything Mean? Basically", ktorý niektorí kritici považovali za ešte lepší, iní zas sa odvar prvého. Po zmluve s Geffen Records roku 1986 prichádza tretí album "Strange Times", ktorému sa znova dostalo veľkej chvály a sám Mark Burgess ho označuje za svoj obľúbený. Manažér kapely Tony Fletcher však náhle zomiera a kapela sa rok na to rozpadá.
V 90-tych rokoch ide každý člen kapely vlastnou hudobníckou cestou, až do roku 2000, kedy sa The Chameleons vracajú na scénu. Vydávajú štvrtý album "Strip", na ktorom prerobili staré hity do akustickej podoby. Roku 2001 hneď vydávajú nový album "Why Call It Anything", ktorý bol znova vnímaný vcelku pozitívne. Ich posledným počinom bol "This Never Ending Now" z roku 2003, na ktorom znova prerábali staršie pesničky do novej podoby. Na začiatku roku 2003 sa kapela znova rozpadla. Po šiestich rokoch sa však Burgess a Lever opäť stretávajú a pokračujú v koncertovaní pod názvom Chameleons Vox.
Povedzme si teraz niečo aj ku koncertu Chameleons Vox, ktorý sa konal 12. apríla 2016 v bratislavskom klube BRITISH ROCK STARS. Kapela mala síce časový sklz asi tri štvrte hodiny, ale to vôbec nevadilo. Privítal ju dav skalných fanúšikov v rôznom veku, medzi ktorými som sa ja cítil dosť mlado. Hneď prvá hitovka "Don't Fall" značila, že sa môžeme tešiť na známe pesničky hlavne z prvých albumov. A tie aj prišli, pekne jedna po druhej. "In Shreds", "Monkeyland", "Second Skin", "Nostalgia", "Mad Jack" a dokonca aj moja obľúbená "Perfume Garden"(ktorá ma príjemne prekvapila) odzneli v skvelom, energickom prevedení, a aj keď naživo absentovali klávesy, nebol to veľký problém. Zazneli aj songy z novšieho albumu z roku 2001, avšak v menšom množstve. Celkovo bola kapela nútená vrátiť sa až dvakrát a zahrať prídavok, k čomu ich donútilo neúnavné povzbudzovanie skromného, ale verného davu. Zvuk bol na menší klub naozaj dobrý, dalo sa rozoznať všetky nástroje aj spev, čo považujem sa veľké plus, keďže inokedy to v malých kluboch so zvukom dopadáva horšie (vlastná skúsenosť). Atmosféra bola komorná, ale celkovo veľmi dobrá. ChameleonsVox musím teda hodnotiť ako skupinu, ktorú si nemôže nechať ujsť žiaden fanúšik The Chameleons či samotného post-punku 80-tych rokov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára